História obce

Obec Kalša leží na juhovýchodnom úpätí Slanských vrchov v Podslanskej pahorkatine. Obec sa vyvinula na území patriacom kláštorom križiakov. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1270. V stredoveku patrila miestnym zemepánom, neskôr sa zálohou a predajom dostala do majetku mesta Košice. Obyvateľstvo sa v minulosti zaoberalo tradičným poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a povozníctvom. V obci bola píla a kameňolom. V roku 1715 bola obec celkom vyľudnená no v roku 1828 mala 40 domov a 287 obyvateľov. Vývoj počtu obyvateľov v nasledujúcich rokoch mal stúpajúcu tendenciu: v rokoch 1869 – 361 obyvateľov, v roku 1910 – 376, 1930 – 460, 1961 – 730, 1970 – 766 obyvateľov. V súčasnosti má Kalša približne 700 obyvateľov.

Obec Kalša (maďarsky Kalsa) sa prvý raz spomína v roku 1270 pri opise panstva Fizeru (Füzér), s ktorým susedila na juhu. Pri tejto príležitosti sa uvádza ako zem križovníkov zvaná Kalsa. Druhý raz sa dozvedáme o Kalši v roku 1299 v listine krajinského sudcu Komesa Pavla z rokov 1335/1337, kde sa uvádza aj listina Jágerskej kapituly z roku 1299. Z nej sa dozvedáme, že palatín Omodej, syn Komesa Dávida z rodu Aba svoju získanú zem zvanú Basfyamklasfelde, teda zem Mikuláša, syna Baša, ležiacu medzi majetkom (dedinou) magistra Andronika zvanou Kalša (Kalsova) a dedinou Kuzmice v Abaujskej stolici daroval v roku 1299 svojim služobníkom Petrovi a Dionýzovi. Túto zem Mikuláša, syna Baša, treba stotožňovať s územím dnešného Slivníka (do roku 1919 Silvaš), maďarsky Szilvaújfalu, s ktorým Kalša susedila. Kalša vtedy už nepatrila križovníkom, bola v rukách magistra Andronika.

V roku 1327 kráľ Karol Kalšu vzal nevernému Andrejovi, synovi Nanu a Ladislavovi, synovi Andronika a dal ju Michalovi, kastelánovi na hrade Fizer, poveriac Jágerskú kapitulu, aby urobila obchôdzku jej hraníc. Kalša sa tu uvádza ako Kalša, inak Jugov (possesiv Kalsa aliv nomine Jugouv) a píše sa o nej, že z väčšej časti leží v Abaujskej stolici a z menšej v Zemplínskej stolici. Zo samého opisu týchto hraníc však vidieť, že tu šlo pôvodne o dva celky, a to zem Kalšu a zem Jugov, pričom Kalša ležala západnejšie a Jugov východnejšie. Autor Nagy v Anjoukariokmanytare uvádza túto zem Jugov ako Jugow a aj Győrffy ju uvádza podobne, ale v skutočnosti tu ide o osobné meno Jugov, pôvodne dokonca osobné meno Dugov. Už v roku 1270 pri opise severovýchodných hraníc panstva Fizeru sa uvádza zem Dugu (terra Gyugye) zvaná Kuzmice (Kosma). Vtedy ešte nebola dedina Slivník a hranice Kuzmíc susedili priamo so zemou križovníkov zvanou Kalša. Ďugou syn bol prvým známym držiteľom Kuzmíc, teda po ňom sa pomenovala časť darovanej zeme v Kalši Ďugov – Jugov.

V listine Jágerská kapitula z roku 1357 sa dôsledne uvádza názov Kalswa, z čoho je vidieť, že ide o slovanský názov pochádzajúci zo slova klčovať. Dedina teda vznikla na mieste vyklčovaného lesa. Cez dedinu preteká potok Terebľa, ktorý bol zaznamenaný v dokladoch už v rokoch 1327 a 1364. Maďarský názov Tereblye pochádza z pôvodne slovanského trebiti.

Názvy obce Kalša v jednotlivých obdobiach:

V roku 1427 bolo v Kalši 13 port (Kalsa) a patrila vtedy Mikulášovi Hrwsofalwa. V roku 1553 Kalša už patrila mestu Košice a bolo tam 7 port. Pôvodne bola obývaná Slovanmi (Slovákmi), o čom svedčí aj jej názov slovanského (slovenského) pôvodu. Avšak podobne ako okolité dediny (napr. Slanec), sa v priebehu stredoveku pomaďarčila. Ani názov neprešiel prirodzeným vývinom v slovenskej reči. V 16. storočí, keď Kalšu vlastnilo mesto Košice, muselo sa sem dostať veľa ľudí slovanského pôvodu. Košice často do svojich poddanských dedín, ktoré boli v južnejších častiach Abaujskej stolice, presídľovali poddanské obyvateľstvo zo svojich dedín, ktoré ležali v Šarišskej stolici. Slováci však prichádzali postupne, a tak maďarské obyvateľstvo stačilo Slovákov asimilovať.

Napríklad v roku 1598 pri desiatkovom súpise obilia v Kalši bolo 36 poddaných sedliakov, z ktorých:
16-ti mali osobné mená slovenského pôvodu: 4 Czibak, 3 Hornik, 6 Urban, 3 Blasko;
13-ti maďarského pôvodu: 4 Nagy, 3 Zelos, 2 Bende, 2 Gőnczy, 2 Marcus;
7 osobných mien bolo nejasného pôvodu: Molnár, Laczy, Vagov, Polync, Tott, Fezek, Kossa, Gaspar.

V roku 1715 bola obec celkom vyľudnená v dôsledku moru. Ďalšie osídľovanie začalo v roku 1720 a v roku 1728 už mala 40 domov a 287 obyvateľov. V roku 1773 sa tu prevažne rozprávalo po slovensky. Autor Fenyes spomína rok 1851, kedy o Kalši poznamenáva, že ide o rusko-slovensko-maďarskú dedinu s prevahou grécko-katolíckeho náboženstva. Vývoj počtu obyvateľov v nasledujúcich rokoch mal stúpajúcu tendenciu. Podľa sčítania v roku 1900 tu bolo napočítaných 732 Slovákov. V tom čase obec patrila panstvu grófov Slaneckého hradu, neskôr barónskej rodine zo Slivníka. V rokoch 1960-1968 patrila do okresu Trebišov. Od roku 1968 to bol okres Košice-vidiek. Momentálne patrí Kalša do okresu Košice-okolie.

Poznámka:spracované podľa knihy Slanecko v archívoch a kronikách od autora Františka Petra.